Režisér Peter Weinciller sa rozhodol inscenovať tri Hviezdoslavove balady – Margita, Zuzka Majerovie a Anča a veruže sa mu to aj vydarilo! Hviezdoslava vhodne zosúčasnil a dnešnému publiku (rôznych vekových kategórií) priblížil bez výrazných úprav textu či básnikovho príznačného jazyka, zároveň s citom pre pointy balád i vyznenie básnických metafor na javisku. Prostredníctvom hravých dialógov, epických komentárov a spevu tak preniesol Hviezdoslavove rýmy do príťažlivej javiskovej podoby.

Vďaka režijnej koncepcii a trom šumným dievčatám je Hviezdoslav odrazu nielen poetický, ale i náramne vtipný – a navyše veľmi prirodzeným a citlivým spôsobom (bez akéhokoľvek náznaku paródie či hyperboly). Skvelú prácu s textom, ktorý navyše tri herečky dobre ovládali, dopĺňali rýchle strihy a nápadité zmeny mizanscén. Výrazná bola však i hudobnosť inscenácie, ktorá ladila s atmosférou jednotlivých balád. Samotný cimbal sprevádzali herečky nielen svojim spevom, ale i rapkáčom, zvončekom, či dokonca s vareškou a rumpľou. Hudobne napokon pôsobila aj práca s textom, jeho gradáciou, rytmikou a intonáciou. Režisér ho podával raz prostredníctvom dialógov, inokedy cez akúsi rozprávačku/komentátorku príbehu, alebo nechával herečky prednášať verše simultánne, čím splývali do melodického hluku.

Protagonistky zároveň bez problémov a veľmi šikovne menili jednu postavu za druhú – od stareny k najkrajšej dievke v dedine, od macochy k bratovi a podobne. Každá z nich bola v jednotlivých výrazoch veľmi presná a navyše originálna. Nora Ibsenová (inak študentka Teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU) veľmi dobre pracovala nielen s výrazom ale i s hlasovým rozsahom. Raz bola vďaka nemu sladko vtieravá, inokedy rázna až nepriateľská. Barbora Palčíková preukázala, že má okrem iného cit pre mieru a disponuje variabilnosťou hereckého prejavu (napriek tomu, že je len v druhom ročníku Katedry herectva na VŠMU). Naproti tomu Monika Potokárová (rovnako druháčka na herectve) má výborný zmysel pre pointovanie textu a jej herectvo osciluje medzi civilnou a grotesknou polohou. Všetky tri pôsobili na javisku takmer étericky a zároveň sa skvele dopĺňali.

Každá zo scén-balád, mala aj vďaka dômyselnému svetelnému dizajnu svoju príznačnú atmosféru, ktorú zakaždým predznamenával akýsi prológ – štylizovaná scéna spevu dievčat. Pred Margitou to bol spev clivý až trúchlivý, ale naopak pred Ančou zasa veselý, bujarý a tancachtivý. Takto štylizovane ladený obraz napokon uzatvára i celý Hviezdoslavovský epos – za melancholického spevu dievčat, v prítmí modrého svetla ostáva javisko zahalené do typického trpko-tajomného oparu, akoby vystrihnutého z poézie nášho zrejme najväčšieho básnika.

Ó Sláva Hviezd Ó Sláva je teda vtipnou, rezkou inscenáciou, ktorá prináša príchuť tradícií, zdravého slovenského naturelu i záhadnú atmosféru Hviezdoslavovu. Ó bodaj by takých bolo v slovenskom divadle viac!

Bibliografický záznam: Cvečková, Katarína. Rezký Hviezdoslav. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2014. [cit. 2.3.2019]. ISSN 1339-8113.